Kódovacie systémy - 1.časť
Autor: Dušan Ščepka ml. , e-mail: dusan@pcsalon.sk Přidané: 12.12.2001
Ako už z názvu Pay TV vyplýva, treba za jej sledovanie platiť. Za týmto účelom sa zaviedla pomerne jednoduchá a pre spoločnosť výhodná forma: Divák si pomocou digitálneho satelitného prijímača a prístupovej karty dokáže vo svojej obývačke zvoliť program aký chce sledovať a čo je dôležité aj koľko ho chce sledovať. Systém Pay TV, ako ho poznáme v dnešnej dobe sa vyprofiloval koncom roku 1993, keď nastúpila do Európy platená televízia. Takmer ihneď, ako sa spoločnosti rozhodli svoje vysielanie kódovať, musela sa riešiť aj otázka výberu kódovacieho systému.

Kritériá výberu kódu a spoločnosti, ktorá bude televíznym staniciam kódovanie zabezpečovať, si zvyčajne pripravia televízne stanice z vlastných technických zdrojov a neskôr projekt s očakávanými nárokmi na zabezpečenie a činnosť navrhnú zvolenej spoločnosti. Tá vydá konečné stanovisko a podľa želania televíznej stanice dokáže vytvoriť niekedy aj špecifický kódovací systém pre jedného prevádzkovateľa. Dôkazom toho je aj fakt, že na trhu neexistuje jeden kódovací systém, ale je ich niekoľko. Dohoda medzi spoločnosťami neprichádza do úvahy, každá spoločnosť chce byť vždy lepšia ako konkurencia a preto sa vyrobilo už niekoľko kódovacích systémov, nie vždy však úspešných. Úspešnosť kódovacieho systému možno vyjadrovať aj množstvom pirátskych divákov. Celý zmysel kódovania programu je v ochrane dát, aby sa vysielanie nedostalo do rúk pirátov. Z tohto hľadiska delenia kódov a systémov si teda každý dokáže vytvoriť vlastný obraz o tom, či sú dnes kódovacie systémy bezpečné a či plnia svoju úlohu.

My sa pozrieme na kódovacie systémy, ktoré majú pre európskeho satelitného fanúšika zmysel, preto v tomto seriáli nebudem popisovať systémy používané v USA, Austrálii a Ázii. Tie sú pre Európanov nedostupné, lebo signál z družíc pokrývajúcich spomínané oblasti sa do Európy nikdy nedostane.

Pokúsim sa aj pre laikov jednoducho vysvetliť ako pracuje kódovací systém. Televízna spoločnosť vysiela svoje programy zo svojho vysielacieho pracoviska prostredníctvom pozemského odbavovacieho pracoviska zvyčajne priamo na satelit. Tu sa programy digitalizujú, spracovávajú a zvyčajne aj kódujú. Kódovanie programov, alebo celých programových balíkov vôbec nie je jednoduchá vec, pretože sa deje on-line a v systéme kódovania pracujú neustále vysokorýchlostné počítače, ktoré v priebehu niekoľkých stotín sekundy musia spracovávať obrovské dátové toky údajov. Zakódovaný signál sa potom dostáva na satelit a odtiaľ klasickým spôsobom do digitálneho prijímača, kde ho dekodér v spolupráci s kartou rozkóduje. Toto vysvetlenie je naozaj veľmi povrchné. V skutočnosti ide o pomerne zložité matematické operácie.

Kódovacie systémy možno dnes deliť podľa nasledovných hľadísk:
Podľa spôsobu komunikácie s abonentom sa rozdeľujú na tzv.
1.) Pay per View - impulzné a tzv.
2.) Pay per View - dataplexové.

1.) Impulzné pracujú na báze neustáleho spojenia s odbavovacím pracoviskom satelitného operátora, ktorý vysiela priamo do dekodéra informácie o kľúčoch. V prípade prerušenia priameho spojenia dekódovaný signál vypadáva.

2.) Dataplexové, alebo pre nás známejšie ako kartové, využívajú systém čítania informácii z karty zasunutej v dekodéri. V karte sú nahraté kódy a kľúče, ktoré daný program dekódujú. V tomto prípade nie je potrebné stále spojenie s centrálou. Spojenie sa uskutočňuje len prostredníctvom karty a v niektorých prípadoch aj s využitím spätného kanálu (t.j. pomocou telefónnej linky pripojenej k digitálnemu prijímaču). Telefónna linka digitálneho prijímača je potrebná hlavne vtedy, ak sa abonent rozhodne, že si chce predplatiť nový program, alebo upraviť si už predplatenú službu. Vtedy pomocou modemu vyšle do odbavovacieho pracoviska signál, ktorý sa spätne vráti prostredníctvom satelitu v určitých časových intervaloch do jeho karty. Karta neskôr signál spracuje a vykoná daný príkaz, zablokuje kanál, alebo otvorí nový kanál, podľa želania abonenta. Časovú periodicitu medzi vyslaním signálu od abonenta do centrály satelitného operátora, odbavovacieho pracoviska, nazývame dátová slučka alebo PPV impulz. Každá spoločnosť má svoje špecifické digitálne podpisy a svoje impulzy. Pre tieto služby je na transpondéri vyhradená špeciálna časť, ktorá slúži iba na technické spojenie medzi centrálou a abonentmi.

Podľa spôsobu kódovania môžeme systémy ďalej rozdeliť na:
1.) systémy na báze RSA prístupového kľúča a
2.) systémy na báze DES prístupového kľúča.

RSA a DES sú dva najpoužívanejšie systémy kódovania. Vynašli ich v 70. rokoch minulého storočia a dodnes patria svojimi prednosťami a pomerne jednoduchou manipuláciou medzi svetové elitu šifrovania a ochrany dát. V krátkosti sa pokúsim vysvetliť základy kódovania pre RSA systém, pretože je pre nás zaujímavejší, nakoľko sa bežne používa pri kódovaní programov.

Pri zrode systému RSA bolo potrebné vytvoriť matematickú rovnicu, ktorá sa dá tzv. vynásobiť a nedá sa vydeliť. Delením by totiž došlo k jednoduchému dekódovaniu systému a ochrana by na tomto fakte stroskotala. Preto tím niekoľkých odborníkov pracoval desiatky rokov na výrobe rovnice, ktorá dokáže násobiť s výsledkom, ktorý nie je nedeliteľný násobiteľom. Skúste si prečítať túto vetu ešte raz. Prídete veľmi jednoducho na to, že ide o to, nájsť tzv. kľúčové číslo pomocou ktorého vznikne celý rad kombinátorických rovníc, ktoré nemajú opačný proces delenia, teda dopracovania sa k pôvodným hodnotám. Tento kľúč, podľa ktorého sa systém kóduje sa nazýva servisný. Ak ho niekto získa, tak vyhráva, pretože má prvý krok k tomu, aby dokázal kód rozlúštiť. Hackeri na celom svete sa snažia zo všetkých kódovacích systémov vždy ”vydolovať” najprv servisný kľúč, pretože ten im otvára ďalšie možnosti prelomenia kódovacieho systému. Ak teda hacker príde na servisný kľúč, ktorý je mimochodom vložený aj v originálnych kartách abonentov, dokáže prijímať všetky údaje, ktoré sú vysielané abonentom a tým pádom dostáva takú istú moc a možnosti, ako ktorýkoľvek abonent spoločnosti.

Má to však jeden veľký háčik. Na servisný kľúč totiž hacker nikdy nemôže prísť. Aj najmodernejšie počítače by tieto kombinátorické rovnice riešili milióny rokov a servisný kľúč sa v určitých časových intervaloch obmieňa, takže by to bolo pre hackera aj zbytočné. Ak sa predsa len príde na celú hodnotu servisného kľúča, vtedy sa dá povedať, že daný kódovací systém zlyha a spoločnosť musí u originálnych abonentov vymeniť karty, v ktorých sa servisný kľúč nachádzal. Možno si niekto položí otázku, ako je teda možné, že hackeri servisné kľúče získajú? Na túto otázku je jednoduchá odpoveď. Aj medzi top manažmentom satelitných spoločností vládne korupcia a servisný kľúč sa dá prepašovať doslova aj na jednej diskete. Tento problém však my riešiť nebudeme.

Systém DES podrobne popisovať nebudeme, nakoľko je pre nás nezaujímavý.

Toľko k systémom kódovania. Existujú ešte iné delenia, podľa dĺžky kľúča v bitoch, podľa zdieľania transpondéra a podľa priority podpisov, ale to už je naozaj tvrdá matematika, ktorá nie je pre nás dôležitá.

Posledné, snáď pre nás dôležité rozdelenie je delenie podľa toho, či sa kódované programy prijímajú prostredníctvom vyberateľného modulu CAM cez tzv. Common Interface, alebo prostredníctvom zabudovaného systému, ktorý je zabudovaný v autorizovaných prijímačoch a nedá sa vyberať.

Klasické rozdelenie systémov máme za sebou, v ďalšom pokračovaní sa pozrieme na kódovací systém IRDETO a na spoločnosti, ktoré ho používajú.

 
© satCentrum :: Česko-Slovenská satelitní a TV doména
http://www.satcentrum.cz/clanky/136/kodovacie-systemy-1-cast/