Aj pri televízoroch platí, že rozhodujú veľké maličkosti. Ploché panely (LCD a plazmy) sú na Slovensku ešte pomerne novým fenoménom, panujú o nich rôzne mýty, chýry a nepravdivé informácie. Spotrebiteľ má potom výrazne sťaženú úlohu ako obe technológie a jednotlivé televízory porovnať.


Mýtus 1: čierna nie je úplne čierna

Medzi dôležité technické parametre plochých panelov patrí kontrast. Ak by ste však chceli porovnať údaje pri LCD a plazme alebo pri rovnakej technológii medzi viacerými výrobcami, je to zložitejšie, ako sa zdá.

Časť výrobcov totiž udáva takzvaný statický kontrast a časť zase dynamický kontrast. Statický kontrast (používa ho napríklad Sony) je číslo udávajúce pomer medzi čiernou a bielou farbou v ktoromkoľvek okamihu. Je to teda minimálny kontrast.

Dynamický kontrast predstavuje maximálnu možnú hodnotu. Ak ich obe porovnáme, dynamický kontrast 3 000 ku 1 nezodpovedá ani statickému kontrastu 500 ku 1.

Nie je možné porovnávať ani kontrast plaziem a LCD. Ak má plazmová obrazovka kontrast 3 000 ku 1, pri prerátaní na kontrast LC displeja je to 350 ku 1 až 450 ku 1. Napríklad najnovšie Sony LC obrazovky majú kontrast 1 300 ku 1.


Mýtus 2: jas medzi plazmou a LCD je porovnateľný

Nie je to tak. Hodnota 1 000 cd/m2 pri plazme predstavuje ekvivalent 100 cd/m2 pri LCD. Ak teda chcete porovnávať údaj o jase medzi plazmou a LCD, musíte údaj pri plazme vždy deliť číslom desať. Pri LC obrazovkách sa pritom jas bežne pohybuje v hodnotách 500-600 cd/m2 a aj medzi jednotlivými značkami nie sú veľké rozdiely.


Mýtus 3: spotreba medzi plazmou a LCD je porovnateľná

Znovu nesprávne. Výrobcovia plaziem hovoria, že spotreba plazmy závisí od priemernej úrovne pixla a pri typickom TV signáli sa rovná spotrebe LCD.

Skutočnosť je však taká, že priemerná spotreba plaziem je o 30 až 40 percent vyššia ako pri LCD. Je to dané energetickou náročnosťou tvorby obrazu: výboj a vytvorenie plazmy na vytvorenie farebného bodu si vyžaduje oveľa viac energie ako vytvorenie bodu pri LCD. Okrem toho údaj o spotrebe energie (príkon) je uvedený na výrobnom štítku.

Ide o priemernú spotrebu, zohľadňujúcu bežnú charakteristiku obrazu. Bez ohľadu na to, koľko „bielych a čiernych scén“ bežne pri pozeraní televízora vidíte, je spotreba plaziem jednoznačne vyššia ako LCD.


Mýtus 4: LCD nie je možné sledovať z uhla

Moderné LCD aj plazmy sú pri sledovaní mimo osi obrazu (čiže „z uhla“) úplne rovnocenné. LC displeje už dávno pri pozeraní zboku neprodukujú „negatívny“ obraz (teda obrátené farby). Sony udáva pri tohtoročných LCD 178-stupňový uhol, čiže obraz možno pozerať takmer z každej časti miestnosti bez zmeny farieb a jasu.


Mýtus 5: LCD má rozmazaný obraz pri športových prenosoch a rýchlych scénach

Nové LCD majú dobu odozvy 8 ms. Tento údaj určuje čas, ktorý potrebuje obrazovka na zmenu farby z čiernej na bielu a späť. Pri tomto údaji je priam nemožné ľudským okom zaznamenať rozmazanie v pohybe. Rýchlo sa pohybujúce obrázky zostávajú dokonale ostré bez rozmazania pri pohybe.

Porovnanie odozvy však môže byť problematické. Niektorí výrobcovia udávajú aj nižšie hodnoty, tieto však označujú takzvanú GrayToGray odozvu, teda zmenu LCD panelu zo sivej cez bielu (čiernu) späť do sivej.

To je, samozrejme, výrazne „kratšia cesta“ ako zmena čiernej cez bielu a späť, ktorá zahŕňa celé spektrum, preto je odozva pri systéme GrayToGray neporovnateľná s klasicky udávanou odozvou.


Mýtus 6: miliardy farebných odtieňov

Niektorí výrobcovia hovoria o miliardách zobrazených farieb. Ľudské oko však vie rozoznať iba 16,7 milióna farieb, čo zodpovedá 24-bitovej hĺbke farieb pri klasickom televíznom systéme RGB.

Čokoľvek nad toto číslo je pre človeka úplne zbytočné – či vyčíslite pri obrazovke dvadsať miliónov alebo desať miliárd farieb, rozdiel neuvidíte. Je to niečo podobné, ako keby ste pri reproduktoroch udávali frekvenčný rozsah do 100-tisíc Hz. Ľudské ucho počuje maximálne 20-tisíc Hz a všetko nad to je už len zážitkom pre komárov a iný hmyz.


Mýtus 7: životnosť plazmy a LCD je výrazne odlišná

Čo kedysi platilo o plazmách (vypaľovanie čiernych bodov), je dnes už minulosťou. Obe technológie výrazne pokročili tak, že ich životnosť v súčasnosti dosahuje okolo 20 miliónov hodín, čiže si môžete byť istý, že nové LCD alebo plazma vás za štandardných okolností bez problémov prežijú.


Mýtus 8: vysoké rozlíšenie obrazovky je zbytočné – TV signál má predsa rovnakú kvalitu ako pred päťdesiatimi rokmi

Napriek tomu, že súčasné televízne vysielanie má rozlíšenie 576 riadkov, TV s vyšším rozlíšením nie sú zbytočné. Všetky totiž obsahujú obvod vytvárajúci zo signálu digitálnu mapu a jej interpoláciou televízor dorátava chýbajúci počet riadkov a prispôsobuje rozlíšenie signálu na rozlíšenie obrazovky. Inak povedané, moderný televízor zvyšuje rozlíšenie a kvalitu obrazu.

Pri HD signáloch 720p alebo 1 080i z HDV kamkordéra, HDTV satelitného prijímača, prípadne DVD prehrávača s upscalerom potom toto rozlíšenie využijeme naplno.


Mýtus 9: zabudovaný digitálny tuner v TV je zbytočný (keď sa prejde na digitálne vysielanie, dokúpim si prídavný a môžem pozerať televízor ďalej)

Keďže kúpa nového televízora je dlhodobou investíciou, je takéto uvažovanie chybné z viacerých dôvodov. Už dnes môžu digitálny signál prijímať v okolí Bratislavy, Banskej Bystrice, Zvolena, Košíc a Prešove.

Napríklad v Banskej Bystrici a vo Zvolene majú diváci a poslucháči k dispozícii päť televíznych programov: Jednotku, Dvojku, TV Markíza, JOJ a regionálnu AZTV INFO. V Bratislave je to TV JOJ, TA3 a TV Markíza. V regióne Košice a Prešov si môžete naladiť TV Markízu, TV JOJ, Jednotku, Dvojku a TA3. A najneskôr v roku 2012 prejde celé vysielanie na digitálny signál.

Už dnes si teda významná časť Slovenska môže užívať výhody digitálneho signálu, a to vysokú kvalitu obrazu bez šumu a bez „duchov“ z prekrývania signálov, ako aj zvýšenie počtu vysielaných programov z éteru, stereo či viackanálový zvuk. Onedlho pribudnú aj ďalšie výhody, ako sú vyššie rozlíšenie, interaktivita a možnosť mobilného príjmu (vo vlaku alebo v aute).


Mýtus 10: je jedno, aké vysoké je rozlíšenie, hlavne, že je HD ready

Začiatkom roku 2005 sa združenie výrobcov elektroniky (CEITA) dohodlo, že produkty s označením HD ready musia spĺňať nasledujúce kritériá: produkt má byť kompatibilný, schopný spracovať signál 720p/1 080i, jeho horizontálne rozlíšenie musí byť minimálne 720 riadkov a pomer strán 16 ku 9, má obsahovať jeden analógový komponentný (zložkový) vstup a jeden digitálny, a to buď DVI-D, alebo HDMI vstup s HDCP kompatibilitou.

Aj pri HD ready TV sú však rozdiely. Ak porovnáte TV s full HD rozlíšením (1 920 x 1 080), kvalita obrazu vďaka 1 080 horizontálnym riadkom je výrazne iná ako pri 720 riadkoch. Ak v budúcnosti prejdete na Blu-ray ako zdroj najkvalitnejšieho signálu, len pri full HD rozlíšení si ho dokážete na sto percent vychutnať.


Mýtus 11: televízory nemôžu mať prirodzené farby

Princíp prirodzenej farby je jednoduchý. Čím jasnejšie (belšie) svetlo sa docieli pri podsvietení, tým väčšie spektrum farieb možno zobraziť, a preto ľudské oko vníma zobrazené farby ako prirodzenejšie.

Čím má teda podsvietenie bližšie k farbe slnečného svetla, tým prirodzenejšie farby vidíte na obrazovke. Sony to najnovšie rieši technológiou Live Colour Creation a novou výbojkou Cold Cathode Fluorescent Light, ktorá má svoj najväčší podiel na vylepšení zelenej a červenej a zabezpečuje rozšírenie farebného spektra o 30 percent.


Zdroj: Richard Menzer, Profit, www.e-trend.sk, 17.7.2006