Myšlienka zlúčiť Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas nie je nová. Pohrávala sa s ňou už predchádzajúca vládna garnitúra a je obsiahnutá aj vo volebnom programe strany SaS.


Bolo by však naozaj nešťastné, ak by o takomto experimente, akým zlúčenie oboch verejnoprávnych inštitúcií nesporne je, rozhodovali politici bez toho, aby si vypočuli – a rešpektovali – názory odborníkov v mediálnej oblasti, rozhlasových a televíznych pracovníkov, ktorí situáciu v STV i SRo dôverne poznajú. Daný návrh predstavuje tak zásadnú zmenu vo verejnoprávnom priestore, že si vyžaduje dôkladnejšie zhodnotenie a prípravu, než umožňuje zrýchlené legislatívne konanie.

Dnešná (12.10.2010) tlačová konferencia ministra kultúry D. Krajcera však nastolila aj množstvo otáznikov a niekoľko veľmi znepokojujúcich priamych i nepriamych obvinení na adresu manažmentu Slovenskej televízie. Výrazy ako „katastrofálne hospodárenie“, „šialené zadlžovanie“, „vážne hospodárske škody“, „peniaze čo odtekajú pravdepodobne aj za iným účelom“ – to sú vážne obvinenia, ktoré by bolo namieste, aby D. Krajcer podložil dôkazmi.

Prezentovaná vízia zlúčenia SRo a STV nijako principiálne nerieši problémy verejnoprávnych médií. Zostáva si počkať na konkrétnu podobu návrhu, aby bolo jasné, aké úspory daná iniciatíva prinesie. Zatiaľ to vyzerá skôr na obrovskú investíciu spojenú so zriaďovaním nového subjektu a kreovaním dozorných mechanizmov. Avšak predstava, že by k úspore malo dôjsť v dôsledku toho, že sa rozhlas s televíziou budú deliť napríklad o redaktorov či techniku, je absolútnym nepochopením špecifík rozhlasovej a televíznej profesie.


Útvar komunikácie STV, 12. 10. 2010